reklama

Moja francúzska kamoška

Alebo o tom, že asi všetci sme invalidi. Príbeh z pár týždňov dozadu. Ale nedá mi zabudnúť...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Pred operáciou a ešte aj určitý čas po operácii som musela používať na odľahčenie kolena barlu. Francúzska sa volá, taká iba s rukoväťou a opierkou na lakeť. Poznáte to určite, kus železa s plastom a pritom geniálny vynález! I keď mi s ňou všetko trvalo dvojnásobok času, značne sa mi uľavilo, bola som zrazu mobilnejšia a pre mňa rovná sa slobodnejšia. Bolo treba chodiť po rôznych predoperačných vyšetreniach, konzultáciách a dokonca aj úradoch, vybaviť odložené záväzky.

Takže som vzala svoju francúzsku priateľku a vyrážali sme spolu do ulíc. V nemocnici, alebo inde u lekára, súcitné pohľady ľudí pre mňa prekvapujúce neboli. Skôr ma prekvapilo, ako sa zmenilo správanie ľudí okolo mňa mimo lekárskeho prostredia. Nežiadala som, ani neočakávala súcit ľudí, na to ja nemám povahu. Ale zrazu sa z ničoho nič zvýšil počet galantných gentlemanov, ktorí mi otvárali dvere s úsmevom, či dávali prednosť pri pokladni. Dokonca mi aj dámy pomáhali pri nastupovaní do autobusu, i keď som ich vehementne presviedčala, že to zvládnem a že sa našlo voľné miesto na sedenie, to už bola iba maličkosť. Dokonca mi postál šofér autobusu, ktorý mi predtým vždy pred nosom odišiel.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A úrady? Nikdy som nič ľahšie nevybavila! Moja poisťovňa sa presťahovala na nové miesto, a tá budova mi bola známa podľa pani vrátničky. Ostrá ako britva. Po minútovej spovedi, kam mám namierené a prečo, mi oznámila, že poisťovňa je síce v tejto budove, ale vchod je z bočnej strany. Ok, žiadny problém, ja si tam prejdem, len mi ukážte ako sa tam dostanem. Počkajte! Otvorila skrinku na kľúče, jeden vybrala a po chvíľke ma už viedla dlhou chodbou k spojovným dverám s poisťovňou. Na budúce už choďte bočným vchodom. Och áno, samozrejme, ďakujem veľmi pekne! Ešte sa na mňa aj usmiala a už mi ani nepripadala až taká prísna.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Alebo na daňovom úrade. Až tam som zistila, že podľa adresy patrím na iný daňový úrad, je tiež presťahovaný, ale je to kúsok, hneď za rohom. Nevadí, ja sa rada prejdem, veď s francúzskou kamoškou sme sa už perfektne zladili a oddychovať budeme doma. Pani na úrade sa však milo a ochotne ponúkla, že ona to tam môže poslať. Nuž, ak môže... V ten deň sme s kamoškou oddychovali doma skôr.

To je iba máličko príkladov. Neviem, aké by som mala zážitky bez barle. Ale svet okolo mňa bol zrazu iný. Odlišný. Lepší. Znesiteľnejší. Ľudia boli iní. Usmievavejší, ale nevysmievali sa, boli vľúdnejší, zhovorčivejší a milší... ľudskejší.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Potom prišiel ten čas, keď som musela barlu odložiť. Veľmi som sa tešila, že konečne prejdem po svojich. Bolo mi však za ňou veľmi ľúto. Nieže by som sa jej nechcela vzdať, ale bude mi však chýbať niečo iné...

Zuzana Ďurická

Zuzana Ďurická

Bloger 
  • Počet článkov:  22
  •  | 
  • Páči sa:  0x

«Ἓν οἶδα ὅτι οὐδὲν οἶδα» Σωκράτης Zoznam autorových rubrík:  FotografieGréckeGrécka mytológiaSlovenskéÚvahy

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu